Mnoho ľudí dnes nielen na Slovensku má pocit, že svet nie je spravodlivý. Dokonca môžeme tvrdiť, že nie mnohí, ale takmer všetci. A tieto pocity majú ľudia hlavne v spojitosti s ich pracovným ohodnotením. Dnes nielen ľudia na slabo platených miestach, ale už aj vrcholoví riadiaci pracovníci s vysoko nadpriemernými platmi majú pocit, že v dnešnej spoločnosti niečo nefunguje správne.
Ak by sme sa na tento problém pozreli podrobnejšie, tak zistíme, že tá nespokojnosť ani tak nesúvisí s finančným ohodnotením práce. Dnes už nie je nič výnimočné nájsť vrcholového manažéra s platom viac ako 5000 €, ktorý trpí syndrómom vyhorenia a je na antidepresívach. Lebo možno aj tento človek sa porovnáva s niekým iným, kto má ešte vyšší plat a je okolím vnímaný, že dosiahol v profesnom živote ešte na vyššie priečky. Problém asi spočíva v tom, že ľudia nevnímajú, alebo nevedia patrične oceniť, to čo majú, ale to čo by chceli mať. Neustále porovnávanie sa s inými, úspešnejšími ľuďmi, nás všetkých vzďaľuje od toho podstatného. Aby sme boli v živote šťastní a spokojní. Tejto dnešnej „pandémii nespokojnosti“ prispievajú každodenne aj sociálne siete. Človek ktorý je významnú časť dňa on-line, je konfrontovaný s „úspešnými“ ľuďmi, ktorí sa predbiehajú v tom, aby sa okolitému svetu pochválili s nezmyselným prepychom, v ktorom žijú. Alebo aspoň predstierajú, že žijú luxusne a šťastne. No takmer vždy je to iba pretvárka, ktorá ničí ľudí, ktorí tomu uverili a chcú žiť podobným životom.
Dnes si už nevážime človeka, ktorí poctivo chodí do práce za 500 € mesačne a bez jeho práce by táto spoločnosť nemohla fungovať. Patrí sem veľa profesií od smetiara, upratovačky, či kuchárky v školských jedálňach. Ak chceme byť naozaj šťastní, prestaňme sa upínať na pozlátko a na ľudí, ktorý uverili, že hmotné statky a peniaze sú jediným cieľom a zmyslom života. Vážme si ľudí okolo seba, a hlavne tých „neviditeľných“, bez ktorých by sme tu žili len veľmi ťažko.
