Milujem rozprávanie starých ľudí. Rada fotografujem ich tvár posiatu vráskami, ktoré odrážajú ich životnú cestu. Milujem pohľad na ruky starcov a stareniek. Vidieť na nich množstvo vykonanej práce. Sú nádherné. Svoje už urobili a tak pokojne položené v lone pútajú neustále moju pozornosť. Oči starkých sú plné poznania, trápenia ale aj prežitých lások.
Stretnutie s nimi je vždy obohacujúce. Najprv iba zaostria zrak, placho sa pousmejú- nevediac kto ste . Mnohé zo súčasnosti si už veru nepamätajú, ale keď sa opýtate na niečo staré z ich mladosti, náhle ožijú, oči získajú dávnu iskru , úsmev sa objaví potmehúdsky na tvári. Ak ste trpezliví, budú vám dlho rozprávať príbehu z mladosti. Sú to príbehy nikde nezdokladované, nefalošné, pravé. Nechajte sa nimi unášať. Zatvorte oči a posuňte sa v myšlienkach o pár desiatok rokov späť. Do doby, keď ešte nebol televízor a nie každý veru mal rozhlas. Do doby, keď sa svietilo petrolejkami, kúrilo drevom a všetko si ľudia dopestovali doma.
Sú nesmierne vzácne tieto svedectvá. Svedectvá ľudí 82 a viac ročných, ktorí si tieto časy ešte pamätajú, lebo ich zažili.
Budú vám rozprávať o tom, aký veselý a pestrý bol ich život voľakedy. Koľko zábavy zažili pri priadkach, pri páraní peria. V dedine sa veru veľa žien zmestilo do jednej izby, aby sa spoločne robili potrebné práce a zároveň ľudia trávili spolu čas. Spievali si, rozprávali sa. Mládenci spoza okna pokukovali, kedyže skončia a budú ich môcť odprevadiť domov.
Ľudové zvyky boli vtedy základom života veru každej dediny. Všetko sa využilo pre možnosť oddychu od práce. Nedeľa bola nádherná aj tým, že sa nechodilo na pole, že boli ľudové zábavy a veselice.
Ak máte možnosť stretnúť sa s ľuďmi z tejto generácie- neváhajte. Získate niečo, čo Vás bude sprevádzať celým životom. Získate správny životný nadhľad a pochopíte, čo je naozaj v živote dôležité a podstatné.